Legenda o Svätom Ladislavovi

O kráľovi Svätom Ladislavovi sa zachovalo veľa takých legiend, ktoré sa viažu k Debradi. Ako prvú uvádzame tú legendu, ktorá sa zachovala a rozšírila v diele autora  Lengyela Dénesa Staré maďarské povesti, neskôr Vám predstavíme verziu, ktorá sa dochovala ústnym podaním v Debradi a napokon verziu Gyárfása Istvána.

Za čias vlády Svätého Ladislava sa stalo, že do Maďarska vtrhli Rusi, spustošili niekoľko dedín i  miest a vrátili sa domov s veľkou korisťou. Kráľ Rusom vypovedal vojnu  a  tiahol do boja s veľkým vojskom. Ako tak kráčal s množstvom vojakov, minuli sa im zásoby jedla. Nachádzali sa na takej pustatine, kde nebolo ani živáčika, nieto ešte niekoho, kto by im mohol poskytnúť jedlo. Keď Svätý Ladislav videl, že vojaci hladujú, nepreriekol ani slova, ale pekne potichu sa vzdialil, kľakol si na kolená a začal vzývať  Pána Boha. Vravel: – Môj Bože, môj Stvoriteľ, tak, ako si za dávnych čias nakŕmil ľud Izraela na púšti mannou nebeskou, prosím ťa, sprav zázrak a nenechaj teraz zahynúť hladom ani svoj úbohý kresťanský ľud!

Keď Svätý Ladislav ukončil svoju modlitbu a vstal, uvidel obrovské stádo jeleňov, laní, a býkov, ako tiahne smerom k vojenskému táboru. Veru čudovali sa aj vojaci, keď uvideli obrovské stádo, ako krotko a pokojne sa k nim blíži. Ihneď vzdali vďaku Pánu Bohu, ale aj svätému kráľovi, vďaka ktorému si zaslúžili takúto milosť.

Keď vojsko tiahlo popri Jasove – Debradi, vojakov trápil príšerný smäd. Ich smäd bol tak strašný, že v utrpení začali nariekať. Ich krik začul aj vodca Tatárov a veľmi posmešne sa opýtal kráľa Ladislava: – Hej, nože počuj, kráľu, prečože tak revú tvoji vojaci ?_ – Pretože sa chcú s tebou stretnúť v boji – odpovedal kráľ Svätý Ladislav. Ale kým mohlo dôjsť k boju, svätý kráľ sa opäť obrátil k Bohu a prosil, aby mohol občerstviť zoslabnutých vojakov. Boh opäť vyslyšal jeho modlitbu: hľa, pod kopytom koňa Svätého Ladislava sa objavila voda a zo zeme vytryskol výdatný prameň. Tento prameň občerstvil vojakov a až do dnešných čias prameň prekvitá, nestráca svoju výdatnosť  ani nevysychá. Tento prameň sa dodnes nazýva prameň Svätého Ladislava.

Verzia legendy o Svätom Ladislavovi z ústneho podania vraví, že keď sa kráľ vracal z bojiska so svojim unaveným vojskom a blížil sa k Debradi, minuli sa im zásoby jedla i vody. Vtedy sa Svätý Ladislav modlil k Bohu. Keď  vysadol na koňa, vytryskol zo skaly pod jeho kopytom prameň, v ktorom aj dnes hojne žblnká voda a nikdy nevysychá. Debradský ľud ešte dlho vídal stopu podkovy kráľovho koňa na dne vody.

Bátky Domokos – ktorý do tunajšieho kraja zavítal pravdepodobne za čias kráľa Mateja – dal postaviť na čistinke vedľa prameňa kostol, ktorý tam stál až do  19. storočia.

Podanie Gyárfása Istvána

„Tak sa zdá, že ustupujúce kúnske vojská postupovali domov tou istou cestou, ktorou sem prišli plieniť. Prebrodiac Tisu, ukrývali sa v lesoch Abovskej župy, ale ak sa dá veriť starým legendám, maďarské vojská ich prenasledovali aj tam. V Debradsko-Jasovskom kraji sa dodnes zachovala studňa Svätého Ladislava, prameň ktorého ak aj nevytryskol zo zeme ako odpoveď na kráľovu modlitbu spod podkovy jeho koňa, určite bol objavený uprostred lesnatých vrchov  vďaka starostlivosti veľkého kráľa.”

(Gyárfás István: Dejiny  Jasovsko-Kúnske, II.zväzok V.časť, Kecskemét, 1870)