Sídlo Debraď sa pôvodne nenachádzalo na tom mieste, na ktorom sa nachádza dnešná obec. Vieme len toľko, že sa vybudovalo kdesi na spodnej časti Horného Uhorska v blízkosti dnešného Heténya. Sídlo sa s najväčšou pravdepodobnosťou stalo obeťou tatárskeho pustošenia, čo okrem vypálenia domov a vyvraždenia obyvateľov predstavovalo aj zničenie všetkých údajov. Ale život sa nedá zničiť do základov. Tam, kde sa nachádza voda, tam sa skôr či neskôr objaví aj človek.

Z ústneho podania vieme, že nová obec bola založená začiatkom trinásteho storočia v blízkosti prameňa Svätého Jána. Tento prameň sa dnes nachádza na hornom konci obce. Podľa rozprávania starších bol prvý obytný dom postavený istým človekom menom Adam vedľa Svätého Janíka – ako volajú prameň nárečím. Toto miesto mimochodom dodnes miestni obyvatelia nazývajú „Adamovou jamou“. Obyvatelia obce si svoje drobné, malé domčeky stavali počnúc ústím potôčika pozdĺž jeho toku. Tento potok bol po stáročia jediným zdrojom vody. Prameň poskytoval pitnú vodu obyvateľom a potôčik slúžil na napájanie dobytka a zavlažovanie záhrad. Teplota jeho vody je priaznivá: jeho priemerná teplota dosahuje 10-12 stupňov C a preto ani počas zimy voda nezamŕza – oznamuje vo svojej monografii o dejinách obce Debraď Michal Görcsös.

Nad prameňom dodnes môžeme vidieť kaplnku Svätého Jána so sochou s. Jána Nepomuckého.

1255 Debraď je majetkom jasovského premoštrátskeho prepošstva. V opätovnej zakladacej listine Bélu IV sa   spomína ako „populi monastieri de Jazou de Debragh…“ . V tej istej listine, v popise hraníc kláštorného majetku sa uvádza, že hranica majetku vedie popri skale debradskej lúky (pratum Debregy). Touto listinou kráľ len potvrdzuje, že obec daroval prepošstvu. Debraď ostáva majetkom prepošstva až do roku  1848.

1330 – občania Moldavy si od prepošstva  prenajímajú debradské polia

1359 Moldavčania sa začínajú v Debradi venovať pestovaniu hrozna

1427 Záznam zo súpisu uvádza  15 domácností.

1436 Turnianski hradní páni: Nádasdi István a Hangoni László, ako aj drienovský vyberač mýta Therek Damján – spolu s  turnianskymi a s dvornými pomocníkmi – zničili obnovené označenie hraníc.

1438 Turniansky  Sáfár István so svojimi synmi: Silvestrom a Vitušom preberajú do užívania jasovské, medzevské a debradské lesy, polia  a lúky. V marci toho roku boli de bradské lesy podpálené.

1440 Jan Jiskra z Brandýsa pytliači po okolí a aj Debraď sa stáva jeho korisťou.

1447 Debraď sa opätovne stáva majetkom jasovského  prepošstva .

1596 Podľa záznamov o urbárskej pôde obce tu žije  68 poddaných . Spomedzi nich 12 sedliaci vlastnili celú rozlohu pôdy, určenej pre jednu domácnosť – „portu“, 37 vlastnili len jej polovicu. V tej dobe žilo v obci aj 19 želiarov, majúcich vlastné domy.

1599 Mikáczi Miklós podaruje debradský majetok Bocskayho hradnému kapitánovi Pálovi Nyárymu.

1612 Predseda jasovskej konventskej komory  Pethe László berie obec Debrod do svojho majetku, neskôr ho predá barónovi geršskému Petheő Ferencovi.

do r. 1636 – figuruje vo vlastníctve stropkovského Petheőa Ferenca.

Do r. 1642 – je Debraď majetkom ostrihomského vikára  Lippay a Györgya.

Do r. 1648 – spadá pod Moldavskú komoru.

Do r. 1699 – je majetkom egerského biskupstva.

1703 – 1711 za čias protihabsburského povstania za slobodu, vedeného Františkom  II. Rákóczim   sa obec vyľudnila, k čomu výrazne prispela aj morová epidémia.

1715 Po vyhnaní Turkov zostalo v obci len 5 zemianskych a  1 želiarska domácnosť. Jasovské prepošstvo neskôr osídľuje obec maďarským obyvateľstvom, potomkovia ktorých dodnes žijú v obci. Do obce boli presídlení aj pastieri z oblasti Szegedu.

1734 Predpokladaný rok otvorenia rímsko-katolíckej školy.

1772 Počet rodín vzrástol na 50.

1828 Evidencia uvádza  93 domov a 657 obyvateľov.

1848 Idey povstania za slobodu nadchli aj miestnych obyvateľov. Do oslobodeneckej armády vstupuje 10 debradských obyvateľov, ktorí boli odvedení k 20. košickému práporu.

1851 Debraď je výlučne katolíckou obcou so 659 obyvateľmi.

1854 O debradskej škole sa zachovala prvá zmienka v latinčine. Ako učiteľ tu do svojej smrti v roku 1889 pôsobil Fejérváry János.

1866 Rozšírenie hraníc.

1893 Do katastra obce Debraď  patrí 452 „katastrálnych mesiacov“, ( stará plošná miera, 1 hektár zodpovedá 1,7377 katastrálneho mesiaca)

1900 Počet obyvateľov obce je 724 .

1911 Obec je zničená obrovským požiarom. S pomocou štátnej podpory sa vybudoval zavlažovací systém.

1914 Počas  I. svetovej vojny bolo odvelených 81 obyvateľov. Na ruských a talianskych frontoch deviati z nich prišli o život  Vojna celkovo pripravila o život 14 debradských občanov.

1918 Na jar toho roku bola obec obsadená maďarskými boľševickými oddielmi pod velením Kuna Bélu. Debraď sa na niekoľko dní zmenila na  bojisko. Po  14 dňoch z obce československá armáda vyhnala oddiely maďarskej červenej armády. V zmysle  trianonskej zmluvy sa  Debraď stala súčasťou  Československa.

1938 Na základe Viedenskej dohody sa obec opäť pričleňuje k Maďarsku.

1939 Bola vybudovaná cesta spájajúca Debraď s Hetényskym  majerom.

1944 Počas  Zeleného Štvrtka blesk zasiahol kostol a 4 veriaci umreli, viac ako 10 utrpeli zranenie.

1945 Z bojísk  II. svetovej vojny sa  23 obyvateľov nevrátilo do svojich domovov. Obec sa znovu stala súčasťou Československa. Občania maďarskej národnosti boli pripravení o svoje občianske práva, ich škola sa zatvorila.

1947 Niekoľko rodín bolo v rámci výmeny obyvateľov vysťahovaných do Maďarska, prípadne násilím odvlečených na nútené práce do Čiech.

1948 Zastavuje sa prenasledovanie Maďarov.

1950 Rozbieha sa budovanie socialistickej dediny. Sedliakom zobrali pôdu, založilo sa Jednotné roľnícke družstvo. Povolilo  sa vyučovanie v maďarskom jazyku. Založila sa miestna organizácia Čemadoku – Maďarský kultúrny a spoločenský zväz na Slovensku.

1952 Z prameňa Bakóc sa v obci zavádza vodovod. Povrchy ciest sú upravené a spevnené na povrchu  pevnou vrstvou, vybudovali sa chodníky.

1972 Miestne JRD sa zlúčilo s družstvami v Budulove, Drienovci, Janovíku, Mokranciach a  Pederi. Vzniknuté spoločné družstvo malo svoje sídlo v Budulove.

1977 Postavil sa kultúrny dom a nová budova MNV.

1981 Do užívania sa odovzdala čerpacia stanica pri prameni Svätého Jana Nepomuckého.

1988 Takmer všetky miestne cesty sú vybavené vrstvou asfaltu.

1990 Postavil sa Dom smútku.

1992 Obnovila sa činnosť Alžbetinho združenia.

1993 Začala sa obnovu obecnej vodovodnej siete.

1998 Pri prameni Svätého Ladislava sa uskutočnil prvý Deň obce, na ktorý boli pozvaní aj rodáci obce, ktorí sa odsťahovali.

2000 Usporiadali sa Dni pálenia vápna, čím sa vzdala úcta starodávnemu remeslu, ktoré popri poľnohospodárstve počas dlhého obdobia posilňovalo občanom Debrade možnosť obživy.

2001 Spomedzi 391 obyvateľov sa 270 hlási k maďarskej a 117 k  slovenskej národnosti.

2007 V blízkosti prameňa Svätého Ladislava bol na ruinách starého kostola vysvätený nový kostol z rastlín, zároveň sa obnovila tradičná významná púť k miestu zjavení Panny Márie, ktorá bola počas šesťdesiatych rokov v Československu ideologicky zakázaná. Bezprostredne na hornom konci obce bola odhalená kovová plastika umelca  Otta Szabó, znázorňujúca Svätého Ladislava, sediaceho na koni.

Dňa 8. septembra 1952  sa nad  čistinkou Svätého Ladislava objavili znamenia. Dve ženy z Moldavy kráčali k prameňu, keď sa uprostred obrovského mraku zjavila Panna Mária, držiac malého Ježiška v náručí. O niečo neskôr, 15-teho septembra,  popisoval ďalšiu udalosť jeden očitý svedok takto  : „Celý les sa kúpal v zlatisto-žltom svetle, slnko stratilo svoju oslepujúcu žiaru, a zjavilo sa  v bielom svetle  ako svätá hostia. V západnej časti lesa dominovala príšerná červeň. „Kolom-dokola na hranice dopadali ruže.“

Pod dojmom opakujúcich sa udalostí sa začali konať púte na toto miesto. Spomenuté púte boli vládou socialistického Československa v roku 1959 zakázané, a kaplnka, postavená na ruinách niekdajšieho kostola, bola podpálená. Napriek tomu však národ naďalej konal púte k prameňu s dvoma cieľmi: Velebiť Máriu a modliť sa za slobodu náboženského prejavu.

Zem nám poskytuje svoje plody vždy  výmenou za ťažké úsilie. Toto iste zakúsili debradskí poľnohospodári na vlastnej koži. Ale náš kraj ovplýva aj takým prírodným pokladom, aký sa v okolitých sídlach nenachádza. A tým pokladom nie je nič iné, než vápenec vysokej kvality. Nuž, naši roľnícki predkovia sa chopili tejto príležitosti a vylepšovali si svoj zdroj obživy ťažbou a spracovaním vápenca. Pre potreby jasovského kláštora tu pálili vápno už v  13. storočí, ale do majstrovskej podoby sa toto remeslo vypracovalo až v 19. storočí. Táto tradícia   zručnosť páličov vápna sa udržala až do 50 -tych rokov  20. storočia.

Paliči vápna pochádzali spomedzi drobných  a stredných vlastníkov pôdy. Vápno pálili v  údolí Bakóc na čistine vedľa prameňa Svätého Ladislava – tu sa nachádzal vápenec mimoriadnej kvality.  Dobrý vápenec trochu nižšej kvality sa vyskytoval aj  vedľa lesa Ereszvényalja.

Technológia pálenia vápna pozostávala z viacerých procesov.

1. Samotná ťažba vápenca sa zaobišla bez problémov, pretože vápenec  je mäkký kameň.

• Drevo, potrebné k páleniu vápna sa kupovalo z urbárskych lesov (dubové a bukové drevo, zriedkavejšie hrab).
• Na miesto, kde plánovali postaviť pec, nazhromaždili dostatok vápenca a dreva.
• Pec sa zvyčajne postavila v blízkosti ťažby vápenca a ostatných surovín. Ďalšími požiadavkami v súvislosti s výberom miesta boli: močaristá pôda a bezvetrie. Uprostred zvoleného miesta sa do zeme vrazil železný kôl, na jeho koniec sa pripevnil povraz, pomocou ktorého sa  ako s kružidlom načrtol  na zem kruhový pôdorys pece (obvykle sa jednalo o kruh s polomerom 4 – 5 metrov, ale stavali sa aj menšie pece, s minimálnym priemerom  2 metre). Kým v iných oblastiach stavali pece dole kopcom na návrší, tu v Debradi sa stavalo na rovnej ploche. Najprv postavili z vyťaženého kameňa nízku stenu, ktorú volali „murik“, a ktorú spevnili údermi dosky. Hĺbka vykopanej jamy bola približne 1,5 – 2 metra. Na dne jamy vyrezali otvor, potrebný na kúrenie, asi 20 – 30 cm vysoký priestor určený na horenie. Do toho priestoru poukladali drevo určené na kúrenie. Na naukladané drevo položili prvú vrstvu vápenca.. Až potom sa nakládlo do pece, ktorej nadzemná časť bola kupolovitého tvaru. Samotnú pec spočiatku stavali štyria ľudia, ale postupne ako sa zužovala, klesal aj počet jej staviteľov. Napokon na  stavbe vrchnej časti pece sa podieľal už len jeden muž, ktorý z nej vyliezol tesne pred dokončením pece. Stavba bola napokon dokončená zvonku klinom tak, aby bol jej strop pevný (aj samotné ohnisko malo  tvar klenby). Na zakrytie vrchu pece slúžil plochý kameň, nazývaný  „vertyák” alebo „kicá”. Steny pece napokon ponatierali vlhkou zeminou, dokonale uhnietenou. V stene pece nesmela zostať žiadna štrbina! Keď pec naplnili vápencom, vypil sa „oldomáš!. Samotná stavba pece trvala od pondelka do štvrtka. Skúsený palič vápna postavil ročne približne 20 pecí.
• V peci sa zakúrilo vo štvrtok večer alebo v piatok ráno a v nedeľu bolo pálenie vápna hotové. V priemernej peci sa vypálilo  90 – 120 metrákov, v menšej peci sa vypálilo 60 – 70 metrákov vápna. Počas pálenia vápna bolo dôležité rovnomerné horenie, takto sa totiž dokonale vypálené vápno úplne roztopilo a nezostali v ňom odrobinky kameňa. Výsledným produktom bola hmota maslovej konzistencie – vápno.
• Predposlednou fázou bolo rozobratie pece.
• Pri peciach merali vápno na sudy. Na jeden povoz priemerne naložili 10 sudov vápna, čo zodpovedalo množstvu 10 – 12 metrákov. Na predaji vápna sa podieľala takmer celá obec.. Obyvatelia niekoľkých blízkych, ale i vzdialenejších obcí boli ochotní vápno odobrať a pomôcť ho predať, ale kupcov bolo treba prácne  zháňať. V ťažkých časoch vynukovali po dedinách nielen gazdovia, vlastniaci povoz, ale aj chudobnejší  ľudia chodili ponúkať vápno pešo. V monografii Debraď autor Görcsös Mihály  cituje 72 ročnú manželku Ferencza Károlya, pani Molnárovú Annu nasledovne: „Za mojich dievčenských čias sme sa 2 – 3 dievčatá vybrali predávať vápno, ktoré sme niesli na chrbte. Vápno sme uviazali batoha na chrbát a niesli sme ho ponúkať do susedných dedín. Na boso, keďže bola chudoba.” Táto obyčaj bola typická pre prvú svetovú vojnu a  povojnové roky.

Vápno sa najprv využívalo pri výstavbe kostolov a výstavbe budov cirkevných inštitúcií.  V tomto kraji boli domčeky z váľkov nahradené tehlovými domami až v období po druhej svetovej vojne. Na tento účel bolo potrebné veľké množstvo vápna. Nie je teda náhodné, že posledné zlaté obdobie debradského ľudového vypaľovania vápna sa viaže práve k tomuto obdobiu. Na základe aktivity Anny  Pappovej samospráva v rokoch 1987- 2000 zorganizovala „Slávnosti pálenia vápna” so zjavným zámerom, aby sa starodávna tradícia pálenia vápna pretavilo do príťažlivej turisticky zaujímavej rarity.